Môže kresťan prísť o svoje spasenie?
To je veľmi ťažká otázka, o ktorej by sa dalo napísať (aj sa napísalo) množstvo kníh. V krátkosti na ňu odpoviem, ale skôr, než tak urobím, by som chcel spomenúť niekoľko faktov.
Biblia predovšetkým učí, že Boh je ten, čo súdi, nie my. Zvyčajne, keď niekto položí túto otázku, väčšinou sa to pýta vo vzťahu k niekomu inému, než sám pre seba. Povieme si, čo o tom hovorí Božie slovo. Našou úlohou však nie je niekoho súdiť či odsudzovať. Boh vie o ľudskom srdci všetko, vie, či daný človek v neho uveril úprimne alebo nie, on má pod kontrolou proces nášho posväcovania, všetko v súlade s jeho plánom pre náš život.
Taktiež treba brať do úvahy, že tempo, akým kresťania rastú vo svojom vzťahu s Bohom a ako sa to prejavuje v ich živote navonok, môže byť rôzne. Boha som hlboko miloval od chvíle, kedy som v neho uveril. Trvalo však niekoľko rokov, kým Pán Boh zmenil niektoré prejavy v mojom správaní. Veriacim, ktorí ma nepoznali, sa mohlo zdať, že nie som skutočný kresťan. Boh nás posväcuje a mení v súlade so svojím načasovaním. Sami sebe by sme ublížili, keby sme ako kresťania začali pochybovať o istote svojho spasenia na základe svojho správania, ktoré nie je v súlade s kresťanským spôsobom života.
Keď hovoríme o možnosti stratiť spasenie, spasenie získavame ako dar Božej milosti vďaka tomu, že Ježiš za nás zomrel na kríži. Jeho deťmi sa stávame jedine skrze Ježiša Krista a to vo chvíli, keď ho prijmeme do svojho života. V tom momente nás Boh vyhlasuje za spravodlivých a v jeho očiach posvätených, odpúšťa nám a vstupujeme s ním do trvalého vzťahu s prísľubom večného života. Naša identita nezávisí od úrovne našej svätosti či hĺbky viery, od množstva dobrých skutkov alebo náboženských úkonov. Spasenie skrze Ježiša je výlučne Božím darom, ktorý získavame vierou raz a navždy. V tej chvíli prechádzame zo smrti do života, sme oslobodení od zákona, ktorý nás odsudzoval a prikrytí jeho milosťou, prenesení z kráľovstva temnoty do kráľovstva svetla, už nie sme Boží nepriatelia, ale Božie deti zapečatené Duchom Svätým, ktorý teraz žije v nás. On sa stal naším Bohom a my jeho deťmi, keď nás so sebou zmieril.
Môžeš sa o tom dočítať v nasledujúcich veršoch:
- Rimanom 5, 8
- Rimanom 5, 1
- Rimanom 6, 22-23
- Rimanom 10, 8-10
- Hebrejom 9, 15
- Hebrejom 8, 10-12
- Rimanom 4, 13
- Rimanom 3, 20-24
- Rimanom 10, 4
- Ján 10, 26-28
- Efezanom 1, 5-8
- Efezanom 1, 13-14
- Ján 5, 24
- 1. Jánov 5, 11-13
Možno sa pýtate: „Čo ak niekto nie je ochotný oľutovať svoje hriechy?“ Ako som už spomenul – nie sme tu na to, aby sme niekoho súdili. Človek môže odmietať Božiu prácu vo svojom živote, vzdorovať vedeniu Ducha Svätého, ale nemyslím si, že by nás to malo viesť k pochybnostiam o tom, či je spasený. Boh je veľmi trpezlivý a každému z nás umožňuje neposlúchnuť ho, keď k nám hovorí. Niektorí z nás zažijú zmenu v istej oblasti života okamžite, niektorým to trvá dlhšie. Ak sa niekto stane kresťanom, no v jeho srdci a v živote sa ani po určitom čase nič nezmení, je dosť možné, že Ježiša v skutočnosti vo svojom živote nechcel alebo nikdy neporozumel tomu, čo to znamená byť kresťanom. V Rimanom 12, 1-2 sa píše o tom ako kresťan rastie. Keď sa Bohu slobodne podriaďujeme a trávime čas čítaním jeho slova, mení nás. V siedmej kapitole Listu Rimanom apoštol Pavol hovorí, aké je pre neho ťažké zvíťaziť nad svojimi žiadosťami. Svoju nádej nachádza v tom, že Boh ho prijíma a má moc ho zmeniť (Rimanom 8).
Niektorí sa zase pýtajú: „Čo ak kresťan zavrhne Boha?“ Opäť, nik z nás nevie, či je to v jeho živote len dočasné obdobie alebo nie. Veľmi jasne si spomínam na pocit zodpovednosti, ktorú so sebou prináša kresťanský život a ako som rozmýšľal nad tým, či by som z toho nemal vycúvať. Mnoho kresťanov, ktorí nerozumejú Božej milosti, stále žije pod zákonom a často majú pocit, že Bohu nikdy nevyhovejú. Nerozumejú slobode, ktorú v Kristovi majú a nevedia ako odpočívať vo vedomí, že Boh sám ich bude viesť, učiť a meniť. Preto sa stáva, že niektorí kresťania nekráčajú s Bohom, lebo nevedia ako žiť vierou, ako byť napĺňaní a vedení Duchom a prijímať jeho milosť. Tým, ktorí sa odvrátia od Boha kvôli tomu, že pokušenia sa im javia príťažlivejšie, hovorí Ježiš podobenstvo o márnotratnom synovi (Lukáš 15) a o otcovi, ktorý ho víta naspäť doma. Otec nikdy na svojho syna nezanevrel, to syn opustil vzťah so svojím otcom a trápil sa, kým sa k nemu nevrátil. Myslím si, že to isté prežívajú kresťania, ktorí neudržiavajú svoje spoločenstvo s Bohom. Veľmi ľahko uviaznu vo veciach, ktoré majú zničujúci vplyv na ich pozemský život. Verím však, že to neznamená, že už nie sú kresťanmi.
