Viera nie je pocit
Ako dôverovať Bohu…
Naliala som si pohár studenej limonády, ostrúhala som si ceruzku a vybrala Bibliu, aby som sa s odhodlaním pustila do svojej domácej úlohy. Náš profesor letnej biblickej školy nám povedal: „Na najbližšiu hodinu si spíšte, čo všetko hovorí List Rimanom o viere“. Táto úloha sa mi zdala ľahká a dúfala som, že mi nepotrvá dlho.
Bola som však prekvapená. Zistila som, že slovo viera sa vyskytuje v Liste Rimanom veľmi často a moje štúdium tak bude trvať dlhšie, než som si myslela.
Definícia viery
Pri čítaní veršov, v ktorých sa hovorilo o viere, som sa pristihla pri otázke: „Viera je pravdepodobne najdôležitejšou vecou môjho života, ale ako ju mám definovať? Čo to vlastne je?“ Napriek tomu, že som v tom čase žila vo viere už osem rokov, zistila som, že ju stále neviem definovať.
Vedela som, že v Biblii je mnoho odkazov na vieru, napr.: „Spravodlivý z viery bude žiť“1 a „tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“2 Prekvapilo ma, že mi nenapadá žiadna jednoduchá, osobnejšia definícia slova viera. Nedokázala som dokončiť vetu: „Viera je podľa mňa __________________.“
A preto som sa modlila: Pane, ako by si Ty definoval vieru?
Spomenula som si na príbeh, v ktorom Ježiš komusi povedal: „Takú veľkú vieru som nenašiel ani v Izraeli“. Čo bolo to, čo Ježiš nazval „veľkou vierou“?
Rýchlo som si vyhľadala 7. kapitolu Lukášovho evanjelia. Stotník, o ktorom sa tu písalo, veril, že Ježiš dokáže uzdraviť jeho verného sluhu, ktorý bol blízko smrti. Stotník povedal Ježišovi: „Ale povedz len slovo a môj sluha ozdravie.“3 Stotník na svojom príklade ukázal, že rozumie, čo znamená počúvať Ježišove slová a pridŕžať sa ich. Po stotníkovej naliehavej prosbe sa Ježiš obrátil k zástupu, ktorý ho nasledoval, a povedal: „Hovorím vám, takú vieru som nenašiel ani v Izraeli.“ 4 Zdá sa, že podľa Ježiša mať „veľkú vieru“ jednoducho znamená počúvať, čo hovorí.
Potvrdzujú túto definíciu aj iné pasáže v Biblii? Keďže o 11. kapitole Listu Hebrejom sa hovorí ako o „Sieni slávy“ viery, išla som si ju nalistovať.
Vziať Boha za slovo
Po niekoľkých prečítaniach tejto pasáže a príbehov, na ktoré odkazuje, som si postupne uvedomila, že všetky postavy spomínané v texte majú niečo spoločné: každá spomínaná osoba brala Božie slová vážne a poslúchala jeho príkazy. A všetci sa stali známi pre svoju vieru.
Uvediem niekoľko príkladov. Boh povedal Noachovi, aby postavil koráb, pretože sa rozhodol zoslať na svet veľkú potopu. Noach bral Božie slová vážne a vo viere postavil koráb (stovky kilometrov od najbližšieho mora!).5
Abrahámovi dal Boh príkaz, aby sa odsťahoval na miesto, ktoré dostane ako dedičstvo. Abrahám vo viere poslúchol Boha, opustil mesto, ktoré dobre poznal a kde mal všetko, čo potreboval, a vybral sa do neznáma.6
Sáre Boh oznámil, že porodí syna, hoci už dávno nebola vo veku, kedy ženy rodia deti. Sára zobrala Boha za slovo. Písmo o nej hovorí: „... pokladala za verného toho, čo jej dal prisľúbenie.“7
Bez ohľadu na okolnosti, logické argumenty, zdravý rozum či pocity, všetci, o ktorých sa hovorí v 11. kapitole Listu Hebrejom, verili Bohu a jeho slovám a rozhodli sa poslúchnuť.
Rozmýšľala som: Ak 7. kapitola Lukáša a 11. kapitola Hebrejom ukazujú príklady veľkej viery, je nejaká pasáž v Biblii, ktorá by hovorila o jej nedostatku?
Spomenula som si na udalosť zo 4. kapitoly Markovho evanjelia, kde Ježiš práve skončil celodenné vyučovanie pri brehoch Galilejského mora. Svojim učeníkom dal pokyn, aby prešli na druhú stranu mora. Poslúchli ho; nastúpili s ním na loď a vyplávali na opačnú stranu. No keď sa strhla búrka, učeníci sa preľakli a začali pochybovať, či sa im skutočne podarí dostať na breh. Vtedy sa ich Ježiš opýtal: „Ešte stále nemáte vieru?“8 Mohol jednoducho povedať: „Prečo ma neberiete za slovo a nedôverujete mi, že sa stane to, čo poviem?“
Vždy sa mi páčil prvý verš z 5. kapitoly Marka: „Prišli na druhý breh mora do gerazského kraja.“ Ježišove slová sa potvrdili.
Počas zamýšľania sa nad týmito tromi úryvkami z Biblie som dospela k jednoduchej definícii viery: Viera je vzatie Boha za slovo. Naučila som sa niečo, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dôležité pre môj život s Bohom.
Čo hovorí Boh o svojom slove?
Mala som ešte jednu otázku: Ak viera znamená vziať Boha za slovo, čo o svojom slove hovorí Boh? Odpoveď som našla v samotnej Biblii:
„Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“9
„Pánovo slovo ostáva naveky.“10
„Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky.“11
Tieto verše ma utvrdili, že všetko na svete sa pominie, ale Božie slovo zostáva konštantné. Jeho pravdy sa nikdy nezmenia. Pomaly som začala rozumieť tomu, ako by mohla viera v Božie zasľúbenia ovplyvniť zvyšok môjho života.
Napríklad moje emócie. Všetko prežívam veľmi intenzívne. Sú momenty, v ktorých sa cítim taká šťastná, že si myslím, že už nikdy viac nebudem smutná. Inokedy sa mi zas zdá, že nikdy viac nebudem šťastná... a potom sú chvíle, kedy necítim takmer nič.
Nech už sú moje pocity akékoľvek intenzívne a nestále, Božie slovo je:
- pravdivejšie, než to, čo cítim
- pravdivejšie, než to, čo zažívam
- pravdivejšie, než okolnosti, v ktorých sa nachádzam
- pravdivejšie, než čokoľvek na svete
Prečo? Pretože nebo a zem sa pominú, ale Božie slovo pretrvá. To znamená, že bez ohľadu na to, ako sa cítim alebo čo prežívam, môžem sa spoľahnúť na Božie slovo ako na nemeniacu sa realitu v mojom živote.
Keď si spomeniem na ten letný večer a domácu úlohu, vnímam to ako bod zlomu. Nedá sa ani spočítať, koľkokrát som sa od toho dňa rozhodla dôverovať Božiemu slovu nezávisle od svojich pocitov či okolností. Rozhodla som sa žiť z viery.
Niekedy však bolo toto rozhodnutie ťažké.
Čo s pocitmi?
Aj po tomto letnom večere prišli chvíle, kedy som necítila Božiu lásku. Vtedy som mala na výber: buď som sa mohla nechať unášať svojimi pocitmi až do stavu sebaľútosti, alebo som mohla jednoducho povedať: „Pane, necítim sa byť milovaná. Taká je pravda. V takomto stave sa práve nachádzam. Ale Tvoje slovo, Pane, hovorí, že ma miluješ. Ty si dokonca povedal, že ma miluješ večnou láskou.12 Nikdy ma neprestaneš milovať. Tvoja láska ku mne je jediná vec, ktorá ostane pevne stáť, aj keď všetko naokolo padne.13 Tvoje slovo hovorí, že nikoho neuprednostňuješ. Znamená to, že každého na svete miluješ rovnako ako mňa. Preto Ti ďakujem, Pane, že som Tebou milovaná.14 Tvoje slovo je spoľahlivejšie než moje pocity.“
Začala som si uvedomovať, že takáto reakcia na moje emócie mi dávala jednak slobodu byť úprimná pred Bohom ohľadom svojich pocitov, a jednak rozhodnúť sa veriť Božiemu slovu – aj keď sa moje pocity nie vždy zhodovali s jeho zasľúbeniami.
Inokedy boli chvíle, keď som sa cítila plná obáv, osamelosti či depresívnych pocitov. Moje srdce sa doslova zvieralo úzkosťou z okolností života a bola som vo veľkom pokušení nedôverovať Božiemu slovu. Namiesto toho som sa však rozhodla veriť mu. Často som začínala modlitbu slovami: „Pane, cítim sa..., ale tvoje slovo hovorí, že...“
Zistila som, že Boh moje pocity postupne „zladí“ so svojím slovom – vo svojom čase a podľa svojich predstáv.
Emócie nám dal Boh
Keď som bola v pokušení obviňovať samu seba zo svojich pocitov, uvedomila som si, že Boh nás stvoril na svoj obraz a súčasťou toho je, že sme emocionálne bytosti. Pocity nie sú zlé. Dokonca aj Ježiš prejavoval emócie. Nesnažil sa potlačiť, čo cíti. Neskrýval svoje pocity, naopak, vniesol ich do vzťahu so svojím Otcom. Bol úprimný, otvorený, autentický. Biblia hovorí, že v Getsemanskej záhrade noc pred ukrižovaním Ježiš „začal pociťovať zármutok a úzkosť“, „doľahla naňho hrôza“ a bol „v smrteľnej úzkosti“.15 Ježiš vyjadril svoje emócie a v spleti svojich pocitov dôveroval Otcovi.
Aj my máme absolútnu slobodu byť úprimní pred Bohom ohľadom našich pocitov. Môžeme mu otvorene povedať, čím prechádzame a čo sa deje v našom vnútri.
Ako sa rozhodneme?
Biblia zasľubuje, že nech sa čokoľvek stane v živote tých, ktorí úprimne milujú Boha, všetko bude slúžiť na ich dobro a bude ich to formovať na obraz Krista.16 Mnohí sa z času na čas modlíme: „Pane, chcem byť ako ty. Prosím, premieňaj ma na Kristov obraz.“ Často však podvedome túžime po tom, aby nám Boh dal anestézu, ktorá nás uvedie do bezvedomia na tú dobu, kým „preoperuje“ naše srdce a premení nás na Kristov dokonalý charakter. Nechceme sa zobudiť, kým celá premena nebude dokončená! Túžime po výsledku, ale bez toho bolestivého procesu.
No Boh pracuje inak. Pána zaujíma, čím prechádzame, no verím, že ešte viac ho zaujíma, ako reagujeme na to, čím prechádzame. Naša reakcia je otázkou našej vôle. Boh dopúšťa na nás skúšky, pokušenia a tlaky života preto, aby sme mali príležitosť vybrať si, či na ne zareagujeme tým, že budeme veriť svojim pocitom a skúsenostiam, alebo Bohu a jeho slovu.
Musela som sa naučiť brať Boha za slovo – a teraz sa z toho stal už zvyk! Buď si zvykneme na to, že budeme dôverovať našim pocitom, myšlienkam a okolnostiam a dovolíme im, aby nás ovládali, alebo si zvykneme na to, že budeme veriť Bohu a jeho slovu – navzdory všetkému. Svojou vôľou sa rozhodni veriť, že slová Boha sú pravdivejšie než tvoje pocity.
(1) List Rimanom 1, 17
(2) 1. Jánov list 5, 4
(3) Evanjelium podľa Lukáša 7, 7
(4) Evanjelium podľa Lukáša 7, 9
(5) List Hebrejom 11, 7
(6) List Hebrejom 11, 8
(7) List Hebrejom 11, 11
(8) Evanjelium podľa Marka 4, 40
(9) Evanjelium podľa Matúša 24, 35
(10) 1. Petrov list 1, 25
(11) Izaiáš 40, 8
(12) Jeremiáš 31, 3
(13) 1. list Korinťanom 13
(14) Skutky apoštolov 10, 34
(15) Evanjelium podľa Matúša 26, 37-38; Marka 14, 33; Lukáša 22, 44
(16) List Rimanom 8, 28-29
Tento článok je úryvkom z knihy Ney Bailey Faith Is Not A Feeling (Viera nie je pocit – pozn. prekl.) Copyright © 2002; Vydavateľstvo WaterBrook Press. Použité so súhlasom autorky.
