Nezadržuj dych!
Ako udržiavať blízky vzťah s Bohom...
Keď nadviažeme vzťah s Kristom, spočiatku prechádzame fázou „medových týždňov“. Náš vzťah, naše spoločenstvo s Bohom je obnovené. Naše hriechy sú odpustené. Všetko je skvelé.
A to je skvelé!
Ale v padlom svete skvelé neznamená dokonalé. Netrvá dlho, kým sa medové týždne skončia. A my si do svojho vzťahu s Kristom prenesieme veľkú bagáž.
Boh nám dal nové srdce, novú motiváciu a nové smerovanie, ale naše staré „ja“ sa počas medových týždňov neodsťahovalo. Len sa schovávalo v garáži.
C. S. Lewis raz povedal: „Skutočnú silu vetra spoznáš len vtedy, keď sa pokúsiš kráčať proti nemu.“
Lewis tým mal namysli, že silu hriechu spoznáme len vtedy, keď s ním zrazu chceme prestať. Teraz, keď sa ako veriaci pokúšame žiť s Bohom, po prvýkrát skutočne začneme zápasiť s hriechom a pocitmi viny.
Boj s hriechom
Keď som bol mladý veriaci, vedel som, že prvá vec, ktorá sa bude musieť zmeniť, je moja reč. Stále som totiž nadával. Nevedel som povedať ani jednu súvislú vetu bez nadávok. Pamätám sa na svoju prvú skupinku štúdia Biblie, kde som si zrazu uvedomil, že nikto nepoužíva moje obľúbené slová. Vedel som, že sa musím zmeniť. A tak sa aj stalo.
No hocikto dokáže zmeniť svoje zlozvyky. Hocikto si vie dať novoročné predsavzatia. Viem si povedať, že už viac nebudem prekračovať maximálnu povolenú rýchlosť. Ale stať sa pokojnejším šoférom, zvládať svoj hnev a netrpezlivosť – to sú omnoho hlbšie problémy!
Ako kresťania sme povolaní rásť ku svätosti. No len čo sa o to pokúsime, prídeme na to, že pod naším správaním na povrchu sa skrýva omnoho hlbší hriech. V tomto bode si uvedomíme, že sme v tom ponorení až po uši a že sa sami nedokážeme zmeniť. To nám však vôbec nebráni v tom, aby sme sa o to pokúšali ďalej.
Myslím si, že na boj s hriechom alebo na jeho zakrývanie všetci používame podobné stratégie. Spočiatku sa viac snažíme. Dáme do toho viac úsilia. A keď to nefunguje, našu silu vôle umocníme rôznymi záväzkami a sľubmi: „Už to nikdy viac nespravím. Už to nikdy viac nespravím.“
A potom prejdeme k racionalizácii a popieraniu. Naše pokrivené zmýšľanie hovorí: „Ak to oficiálne nie je hriech alebo ak to technicky nie je hriech, nuž potom to nie je hriech.“ Alebo „Ak ma k tomu prinútil niekto iný, potom to nie je hriech.“
No ale ani toto nie vždy funguje, preto postupne začneme sami seba nenávidieť a bičovať sa. A kto potrebuje, aby za neho Ježiš zomrel, keď môžeme ukrižovať seba samého? Na hlavu si sypeme popol: „Ty idiot, prečo si to znova urobil?“ Možno máme pocit, že takto dokážeme zaplatiť trest za naše vlastné hriechy.
Nuž a v tomto bode sa z nášho kresťanského života vytratila všetka radosť a vitalita.
Náš život s Bohom sa scvrkol na manažment hriechu. Na vykonávanie povinností. Ale v Jánovi 10, 10 Ježiš hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere.“ Hojný, naplnený kresťanský život skutočne existuje!
Sila vyznania
Teraz, keď sme veriaci, Boh ponúka možnosť vyznávania ako riešenie našich hriechov. Vyznávanie má tri zložky. Prvá je najťažšia. Nie preto, že by bola náročná, ale preto, lebo nám je cudzia. To čo musíme urobiť, keď sme zhrešili alebo keď sa cítime usvedčení z hriechu, je zastaviť sa... a súhlasiť s Bohom, že to, čo sme urobili, je hriech. V 1. Jána 1, 9 sa píše: „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“
Po druhé, musíme súhlasiť, že Ježišova smrť na kríži splatila trest za všetky naše hriechy.
A po tretie, musíme sa od toho hriechu odvrátiť a obrátiť sa späť k Bohu. To sa nazýva pokánie.
Predstav si, že som na rybačke a moja myseľ začne blúdiť. Dajme tomu, že sa zatúla až k žene, ktorej plavky len máločo zakrývajú. Keďže som kresťan, v určitom bode pocítim usvedčenie z hriechu – zo svojej žiadostivosti. V tej chvíli mám niekoľko možností:
Môžem na to hľadať racionálne dôvody: „Čo už? Som len chlap. Čo narobím?“
Alebo to môžem ospravedlňovať: „Veď som nezosmilnil, načo z toho robiť vedu?“
Môžem prenášať vinu na tú ženu: „A čo vlastne robí na verejnosti v takýchto plavkách?“
Alebo to môžem jednoducho vyznať. Súhlasiť s Bohom, že to bol hriech: „Pane Ježišu, bol som žiadostivý... vo svojom srdci aj mysli. Odpusť mi.“ Súhlasiť, že Kristus zaplatil trest za tento hriech: „Pane, ďakujem, že si zaplatil za môj hriech.“ A súhlasiť, že sa od neho odvrátim: „Pane, nechcem byť žiadostivý. Chcem žiť čistý a svätý život.“
Toto je proces vyznávania v praxi. Máme to robiť denne, máme to robiť každú hodinu alebo tak často, ako zhrešíme.
Keď svoje hriechy vyznáme, Boh nás od nich očistí a naše spoločenstvo s ním sa obnoví. A to je skvelý pocit, že? Je to ako hlboké nadýchnutie sa čerstvého vzduchu. Malo by to byť absolútne úžasné. Ale je tu ešte jeden problém.
Opakujúci sa hriech a Duch Svätý
Ako zabrániť tomu, aby sme upadali do toho istého hriechu znova a znova a znova?
Myslím si, že ako kresťania vieme, že máme večný život a naše hriechy nám boli odpustené. Ale často podľa mňa zabúdame na to, že v nás prebýva Duch Svätý. Nie sme ponechaní sami na seba, aby sme nasledovali Ježiša z našich vlastných síl a snáh!
Duch Svätý nás chce viesť, usmerňovať, dávať nám silu a motivovať nás. V Efezanom 5, 18 nám Boh dáva dokonca príkaz: „Buďte naplnení Duchom.“
Ide o partnerstvo, a teda aj my v ňom zohrávame úlohu. Úlohou Boha je viesť, usmerňovať a posilňovať. Naša úloha je dvojaká.
Zostávanie v Ježišovi
Po prvé, musíme v ňom „zostávať“. Toto slovo, ktoré používa Ježiš, doslova znamená „prebývať s niekým v jednej domácnosti“.
Našou zodpovednosťou je prebývať v jednej domácnosti s Ježišom počas celého dňa. Máme s ním byť po celý deň v takej intímnej blízkosti, ako je to len možné.
To znamená, že sa nebudeme modliť len raz denne, ale priebežne po celý deň. Znamená to, že kedykoľvek niečo uvidíme, vzdáme mu za to vďaku, počas celého dňa. Budeme ho chváliť, kedykoľvek si spomenieme na niečo, za čo mu patrí chvála. A vyznáme mu svoje hriechy: keď sa udeje niečo, z čoho nás Duch Svätý usvedčí, budeme sa z toho kajať.
Keď budeme ďakovať, chváliť Boha, vyznávať svoje hriechy a modliť sa, zostaneme v intímnej blízkosti s Ježišom po celý deň.
Keď takto „zostávame v ňom“, Duch Svätý bude mať plnú slobodu, aby nám dával svoju moc a pôsobil v nás.
Spoliehanie sa na Boha
Našou druhou úlohou je spoliehať sa na Boha. Iste okolo seba vidíš ľudí, ktorí so sebou všade nosia fľašu s vodou alebo šálku kávy. Kedykoľvek počas dňa cítia potrebu, napijú sa z nej.
Je to určitý nutkavý mechanizmus spoliehania sa na daný nápoj. Keď sú smädní, napijú sa. Keď sú osamelí, napijú sa. Keď sa boja, napijú sa. Keď sa potrebujú zamyslieť, napijú sa. Kedykoľvek pocítia nejakú potrebu, napijú sa.
Ak chceme kráčať s Duchom, tento mechanizmus spoliehania sa musíme presmerovať na Boha, a to po celý deň, kedykoľvek budeme cítiť tú potrebu: „Pane, daj mi múdrosť. Pane, teraz potrebujem silu. Pane, neviem, čo mám robiť. Pane, ukáž mi, ktorým smerom ísť.“
Keď sa budeme spoliehať na Boha a zostaneme v jeho intímnej blízkosti, Duch Boží nás povedie, usmerní a dá nám moc.
Duchovné dýchanie
Spomenuli sme tu veľa rôznych vecí a aby si si ich lepšie zapamätal, použijem ilustráciu s dýchaním, dobre? Keď dýchame, musíme vydychovať a nadychovať sa. Podobne je to aj v duchovnej oblasti.
Výdych predstavuje vyznanie hriechov. Vydychuješ zlý vzduch. Pamätaj na to, že vyznanie sa skladá z troch vecí. Súhlasíš s Bohom ohľadom svojho hriechu. Súhlasíš, že Kristus už za tento hriech zaplatil. A súhlasíš, že sa máš v pokání odvrátiť od tohto hriechu. To je výdych – vydýchnutie zlého vzduchu, jasné?
Nádych je spoľahnutie sa na moc Ducha Svätého. To znamená, že v dôvere necháš Ducha, aby ťa viedol a usmerňoval. Veríš, že Boh to urobí. A keďže sám Boh prikázal, aby sme boli napĺňaní Duchom, môžeme sa spoľahnúť, že sa tak udeje!
Keď sa nadychujeme, hovoríme: „Pane, prosím, napĺňaj ma, daj mi svoju moc a veď ma. Verím, že ty to naozaj urobíš.“
Takto funguje duchovný výdych a nádych. Vyznávame hriechy a spoliehame sa na Božieho Ducha. Je to ako normálne dýchanie, preto to nerobíme len raz denne. Rob to priebežne po celý deň: vydychuj a nadychuj sa. Kedykoľvek zhrešíš, vydýchni (vyznaj hriech Bohu) a nadýchni sa (dôveruj Duchu Božiemu, že bude konať v tvojom živote).
Spočiatku sa ti to možno bude zdať trochu čudné, ale ver mi, čoskoro ti to príde také prirodzené ako... dýchanie.
Boh nás stvoril pre nový druh života, v ktorom budeme zažívať slobodu od moci hriechu a intímny vzťah s ním.
Na záver ti dám ešte jednu ilustráciu. Predstav si, že sa potápaš a zrazu sa ti vyprázdni dýchací prístroj. Si ponorený pod vodou, úplne odrezaný od zásob kyslíka. Ťarcha všetkej tej vody v tebe vyvoláva stres a paniku.
Podobne je to aj v našom živote. A preto je také dôležité, aby sme neustále čerpali z moci Ducha Svätého prostredníctvom duchovného dýchania. Bez toho sme odrezaní od svojich duchovných zdrojov, ktoré potrebujeme k nášmu kresťanskému životu. Dolieha na nás ťarcha našich hriechov a našich ľudských obmedzení. Tlačí nás to ku dnu a takto nedokážeme fungovať.
Ale ak budeme napojení na Ducha Svätého, on nás môže zobrať na nádherné miesta, o ktorých sme ani netušili, že existujú. Jediné, čo musíme urobiť, je neustále dýchať!
