Ako pozvať Boha do nepríjemných situácií
Stalo sa ti za posledných dvadsaťštyri hodín alebo za posledný týždeň niečo nepríjemné? Ak nie, tak sa ešte len stane! Sám Pán hovorí: „... Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Ján 16, 33). Apoštol Ján píše: „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (1. Jánov 5, 4). Keď do nášho života vstúpia negatívne okolnosti, je dôležité vedieť, že Bohu, ktorý zostáva verný aj uprostred ťažkostí, môžeme úplne dôverovať.
Pán povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú“ (Matúš 24, 35). Znamená to, že jeho slovo je pravdivejšie než čokoľvek, čo cítime a čo sa nám v živote prihodí. Čo je viera? Keď berieme vážne to, čo Boh hovorí.
To, že Božie slovo je pravdivejšie ako naše pocity, potrebujeme vedieť obzvlášť v časoch, keď nás zasiahne niečo ťažké. Koľko viery podľa Pána potrebujeme, aby sme dokázali zvládnuť akúkoľvek situáciu? Čo je najmenšou jednotkou viery? Ježiš povedal: „Amen, hovorím vám: Keby ste mali vieru čo i len ako horčičné semienko...“ (Matúš 17, 20). Horčičné semienko je malé okrúhle zrniečko. Myslím si, že to vďaka svojej milosti hovorí, že potrebujeme iba horčičné semienko. Som rada, že nehovorí o viere veľkosti pomaranča alebo jablka.
Ak iba niečo „cítime“ a to je všetko, čo robíme, ocitneme sa na špirále ťahajúcej nás smerom dole. Ak však uplatníme svoju vieru veľkosti horčičného semienka a vôľou sa rozhodneme brať Božie slovo aspoň trochu vážne, bez ohľadu na naše pocity ťahajúce nás o stoosemdesiat stupňov odlišným smerom, Boh bude pracovať! Žiada nás, aby sme mu dôverovali: „Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme“ (2. Korinťanom 5, 7). V Liste Rimanom 1, 17 je napísané: „Spravodlivý z viery bude žiť.“ Toto sa deje, keď začneme brať Božie slovo stále vážnejšie.
Mnohokrát mi ľudia povedali: "Dobrý kresťan by sa takto nemal cítiť." Iní zas hovorili: „Byť v tvojej koži, takto by som sa necítil.“ Realitou však je, že ty sa tak cítiš. Čo s tým teda mieniš urobiť?
Videl si niekedy tento obrázok vlaku? Rušeň predstavuje Božie slovo, Bibliu, ktorá je pravdivá – skutočnosť. Vagón s uhlím predstavuje našu vieru v Božie slovo. Napokon vozeň reprezentuje naše pocity. Je to rušeň, ktorý poháňa vlak, nie vozeň. Prežívať rôzne emócie je v poriadku. Si stvorený na Boží obraz ako emocionálna bytosť a pocity sú tvojou prirodzenou súčasťou. Naše pocity nemusia byť spoľahlivé. Musíme sa spoliehať na Boha a jeho slovo.
Myslím si, že najlepším príkladom je pre nás ako vždy Pán Ježiš Kristus. Ak si predstavíš Ježiša v Getsemanskej záhrade, pred ukrižovaním, on nepovedal: „Boží Syn by sa takto cítiť nemal.“ Nehovoril: „Keby som dôveroval Bohu, necítil by som sa takto.“ Keď si prečítaš tieto pasáže, zistíš, že cítil všetko, čo sa v takej situácii cítiť dá. Biblia hovorí: „... Začal pociťovať zármutok a úzkosť. Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť“ (Matúš 26, 37-38). Prečítaj si slová, akými Biblia opisuje Ježiša v tejto situácii. Bol hlboko zarmútený, skľúčený, zúfalý, prežíval smrteľnú bolesť – všetky možné pocity. Uprostred toho všetkého však dôveroval Otcovi, keď mu povedal: „No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Matúš 26, 39).
Svoje pocity nemusíš potláčať ani sa cez ne snažiť prehrýzť. Môžeš prežívať hlboké emócie a uprostred nich dôverovať Bohu. Ak tomu porozumieš, oslobodí ťa to.
Keď toto vieme, ako môžeme pozvať Boha do ťažkých vecí, ktoré prežívame? Tu sú tri spôsoby.
1. Prostredníctvom chvály a vďaky umožňujeme Bohu vstúpiť do našich nepríjemných situácií
Prvým zo spôsobov ako pozvať Boha do našich nepríjemností, je vzdávať mu chválu a vďaku. V Liste Efezanom 5, 18-20 sa píše: „A neopíjajte sa vínom, lebo v ňom je samopašnosť, ale buďte naplnení Duchom. Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne, v srdci spievajte a oslavujte Pána, za všetko ustavične vzdávajte vďaky Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“
V 1. liste Tesaloničanom 5, 18 sa zase píše: „Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi.“ Myslím si, že najťažším slovným spojením v tomto verši je „za všetko.“ Pre mňa je najťažšie ďakovať, keď som uprostred nepríjemnej situácie a vôbec sa na to necítim.
Pred rokmi som počula príbeh, ktorý mi veľmi pomohol porozumieť tomu a preniesť to do praktického života. Jedna žena a jej manžel raz počuli kázeň o tom, že je potrebné chváliť Boha a ďakovať mu vo svojom živote za všetko, hlavne za tie najťažšie veci. Cestou domov si hovorili: „Vieš, čo je najťažšia vec v našom živote? Náš syn.“
Mali sedemnásťročného syna, s ktorým mali samé problémy. Bol nepríjemný k svojej mame, k svojmu otcovi, k svojim bratom aj sestrám. Snažili sa robiť všetko, čo mohli, ale nič nepomáhalo. Tak cestou domov po prvýkrát ďakovali Bohu a chválili ho za svojho syna.
V ten večer bol ich syn sám doma a keď vošli na prístupovú cestu, všetky svetlá v ich dome boli rozsvietené. Povedali: „Otče, ďakujeme ti a chválime ťa za nášho syna. Chválime ťa a ďakujeme ti dokonca aj za to, že sú porozsvecované všetky svetlá.“
Potom vošli do kuchyne a uvideli najväčší neporiadok, aký si len dokážete predstaviť. Na kuchynskom pulte boli porozkladané nádoby na ľad a plechovky od koly, chlieb, majonéza, horčica, mäso, sušienky a zemiakové lupienky. Zastavili sa a povedali: „Pane, chválime ťa a ďakujeme ti za nášho syna. Chválime ťa a ďakujeme ti dokonca aj za tento neporiadok.“
Potom vošli do obývačky. Televízor bol zapnutý a všade boli porozhadzované papieriky, plechovky od koly, sušienky a sendviče. Opäť sa zastavili a povedali: „Chválime ťa a ďakujeme ti za nášho syna, chválime a ďakujeme ti za tento neporiadok.“
Chválili a ďakovali Bohu za svojho syna celý ten deň a aj ten ďalší a ďalší. V nedeľu popoludní niekto zaklopal na dvere rodičovskej spálne. Ich syn povedal: „Mami, oci, môžem vojsť a porozprávať sa?“ Pokračoval: „Mami, oci, v poslednom čase som dosť premýšľal. Viete, cítil som sa mizerne, bol som nešťastný a frustrovaný odkedy sa pamätám. Viete, nemôžem si to vyliať na kamarátov, pretože ich potrebujem. Musím k nim byť milý. Nemôžem svoje nepriateľstvo vyliať na učiteľov, pretože chcem mať aspoň spolovice dobré známky. Uvedomil som si, mami, oci, že som si to vylieval na rodine. Chcel som vám len povedať, že to už viac nebudem robiť.“
Keď chválime Boha za to, čo sa nám nepáči, pozývame ho tým do našich nepríjemností a dovoľujeme, aby jeho moc pracovala. Alternatívou je, že držíme všetko pod pokrievkou a Boha do našich ťažkostí nevpúšťame. Som presvedčená, že zatrpkneme natoľko, až mu úplne prestaneme ďakovať. Nechcem, aby sa zo mňa stal zatrpknutý človek a preto viem, že práve teraz potrebujem chváliť Boha a ďakovať mu.
Keď Bohu ďakujeme a chválime ho, umožňujeme mu tým vstúpiť do našich nepríjemností.
2. Pozývame ho do nepríjemností tým, že žehnáme, nie preklíname
Druhým spôsobom ako pozvať Boha do nepríjemných situácií je keď žehnáme a nezlorečíme. Kiežby som toto bola vedela pred mnohými rokmi. Mohla som si ušetriť kopec problémov.
Jakubov list 3, 8-10 hovorí: „... ale jazyk, toto nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nik z ľudí nevládze skrotiť. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi a ním preklíname ľudí, stvorených na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i kliatba. Bratia moji, nemá to tak byť!”
Slovo „preklínať“ neznamená nadávať. Znamená to hovoriť o niekom zle alebo nehovoriť o niekom dobre. Slovo „dobrorečiť“ znamená presný opak, rozprávať o niekom pekne. Počula som raz jeden skutočný príbeh, ktorý mi pomohol porozumieť, čo znamená niekoho preklínať alebo mu dobrorečiť.
Jeden kazateľ z Portlandu v štáte Oregon mal spolu s manželkou obrovské problémy so svojím synom. Vrcholom všetkého bolo, že odišiel z domu a tri či štyri roky o ňom nič nepočuli. Tento kazateľ zašiel za jedným kresťanským poradcom, s ktorým sa veľmi dobre poznal. Keď mu vylial svoje srdce, poradca sa na neho zahľadel a opýtal sa ho: „Ako dlho už preklínaš svojho syna?“
Šokovaný takými silnými slovami povedal: „Čo tým myslíš, ako dlho preklínam svojho syna?“ Poradca odpovedal: „Vieš, preklínať znamená zle o niekom hovoriť alebo nehovoriť o ňom v dobrom. Nič z toho, čo si mi zatiaľ o svojom synovi povedal, nebolo dobré. Ako dlho to už robíš?“ Kazateľ sklonil hlavu a povedal: „No, myslím, že ho preklínam po celý jeho život. Nikdy, skutočne nikdy som nemal jedno dobré slovo, ktoré by som o ňom povedal.“ Poradca povedal: „Nefungovalo to, však?“ Kazateľ odpovedal: „Nie.“
Poradca mu povedal: "Mám pre teba a tvoju manželku výzvu na najbližšie dva mesiace. Keď si spomeniete na svojho syna, žehnajte mu. Vyprosujte pre neho Božie požehnanie. Keď budete doma hovoriť o svojom synovi, skúste si spomenúť na niečo dobré. Chcem, aby ste o ňom hovorili v dobrom.“
Kazateľ na to povedal: „Myslím, že už nemám čo stratiť, môžem len získať. Skúsim to.“ Keď prišiel domov, svojej manželke všetko vyrozprával. Súhlasila s návrhom a tak začali. Keď sa modlili za svojho syna, modlili sa, aby ho Boh požehnal. Keď o ňom hovorili, snažili sa vždy si spomenúť na niečo pekné. Robili to takto každý deň.
Asi o desať dní na to bol kazateľ práve vo svojej pracovni, keď mu zazvonil telefón. Uhádli ste. Na druhom konci bol ich syn. Ten povedal: „Oci, nie som si istý, prečo vlastne volám, ale posledný týždeň alebo tak mi akosi chodíte po rozume ty, aj mama, aj celá rodina. Len som vám chcel zavolať, že ako sa máte.“ Otec povedal: „Synu, som nesmierne rád, že voláš.“ Musel sa ovládať, aby sa neprezradil hneď do telefónu. Zhovárali sa niekoľko minút a potom otec synovi povedal: „Neviem, či sa v srdci na to cítiš, ale čo keby sme si v sobotu dali spolu obed?“ Syn odpovedal: „Jasné, oci, vidíme sa.“
Nadišiel ten deň a oni sa stretli. Syn prišiel v starom obnosenom oblečení. Mal dlhé a akési zanedbané vlasy. V minulosti by bol otec k nemu veľmi kritický a súdil by ho, teraz mal však iný postoj, svojho syna prijímal a v srdci mu žehnal. Pýtal sa svojho otázky a počúval jeho odpovede. Súhlasil s ním, keď to uznal za vhodné. Keď sa naobedovali, syn sa pozrel na otca a povedal: „Oci, neviem, čo sa deje, ale cítil som sa s tebou celkom dobre.“ Otec povedal: „Synu, tiež som rád, že sme mohli byť spolu.“ Potom syn povedal: „Oci, myslíš, že by som dnes večer mohol prísť domov a spať vo svojej posteli, vidieť mamu a zvyšok rodiny? Len na dnešnú noc.“ Otec odpovedal: „Samozrejme synu, budeme veľmi radi.“
Po zvyšok dňa prežíval otec v srdci hlboké pohnutie nad zmenou, ktorá nastala, keď prestal svojho syna preklínať a naopak, začal mu žehnať. V tú noc, keď bol jeho syn vo svojej izbe a vo svojej posteli, otec pomaly vošiel, sadol si a povedal mu: „Synu, odpustíš mi ako som sa k tebe správal počas celých tých rokov?“ Syn povedal: „Samozrejme, oci, odpúšťam ti,“ a objal si otca. To bol začiatok obnovenia ich vzťahu. Kedy ale došlo ku skutočnému začiatku? Skutočný začiatok nastal, keď otec a mama začali vo svojich srdciach svojmu synovi žehnať.
Nerozumiem tomu, ale nejakým zvláštnym spôsobom Boh oceňuje, keď iným žehnáme a nepreklíname ich. Žneme to, čo sejeme. Ak sejeme preklínanie, budeme žať preklínanie. Ak sejeme požehnanie, budeme žať žehnanie. Ja osobne by som radšej žala požehnanie, a vy?
Boha vpúšťame do zložitých situácií tým, že iným žehnáme a nepreklíname ich.
3. Boha pozývame do zložitých situácií prostredníctvom odpustenia
Tretí spôsob, akým umožňujeme Bohu vstúpiť do našich ťažkostí, je odpustenie. Prečítajte si Kolosanom 3, 12-13: „Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, vezmite na seba milosrdný súcit, dobrotivosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť, navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým!“
Páči sa mi to, pretože Pán tým uznáva, že máme jeden voči druhému sťažnosti. Hovorí však, že ktokoľvek má niečo proti niekomu, mal by odpustiť, podobne ako aj Pán odpustil nám. Každý z nás je zranený. Myslím si, že najväčšie zranenia nám spôsobila naša vlastná rodina alebo ľudia, ktorí sú nám najbližší.
Jedno z mojich najväčších zranení mi spôsobil otec. Otec vyrástol bez milujúcich a pozorných rodičov a nikdy sa nenaučil, ako iným prejaviť lásku a nežnosť. Ja som si z toho vyvodila, že otec ma zrejme neľúbi. Aby to bolo ešte ťažšie, mal aj problémy s alkoholom. Tým, že som vyrastala v takejto domácnosti, moja zatrpknutosť a rozhorčenie len rástli. Nepáčilo sa mi ako sa otec rozprával s mamou. Nepáčilo sa mi ako sa rozprával so mnou. Zopárkrát bol aj násilný, väčšinou sme sa však ignorovali. Pamätám si, ako som o tom hovorila s mamou a ona len povedala: „Nedokážem sa s tvojím otcom rozprávať.“ Keď sa s ním ona nedokázala rozprávať, tak ja už vôbec nie! Ocitli ste sa niekedy v podobnej situácii? Bolo to ťažké. Ak by ste ma boli poznali na strednej alebo na vysokej, nebola by som vám povedala o otcovi jedno pekné slovo. Pokojne môžem povedať, že som ho nenávidela.
Pár rokov po vysokej škole som počula jedného rečníka čítať z 1. Jánovho listu 4,8: „... Boh je láska.“ Potom čítal z 1. Korinťanom 13, aby opísal, ako nás Boh miluje: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá...“ (verš 4). Navrhol, aby sme to čítali takto: „Boh je trpezlivý, Boh je dobrotivý, ...“ Snažil sa tým povedať, že Božia láska voči mne je trpezlivá. Božia láska voči mne je dobrotivá. Božia láska voči mne všetko dúfa, všetko znáša a všetko vydrží. Nikdy mi nenapadlo, že Boh ma miluje láskou aká je opísaná v 1. Korinťanom 13.
Keď som odišla z toho stretnutia, začala som premýšľať o svojom otcovi. Pomyslela som si, že po celé tie roky som čakala na to, kým sa otec pozbiera, prestane piť a potom ho budem ľúbiť. Akoby mi však Boh hovoril: „Ney, máš viac svetla, máš viac milosti. Moja láska k tvojmu otcovi je dobrotivá. Moja láska k tvojmu otcovi je trpezlivá. Moja láska k tvojmu otcovi dúfa vo všetko, vydrží všetko a znáša všetko. Ney, chcem, aby si voči nemu urobila prvý krok.“
Po tvári sa mi začali kotúľať slzy, keď som uvedomila, že svojho vlastného otca nedokážem milovať Božou láskou. Zdalo sa, že Pán urobil v mojom živote niečo nové, ale vedela som, že to nezistím, pokiaľ nebudem opäť doma s otcom.
O niekoľko mesiacov som šla domov s postojom prijatia a lásky. Ako som vstúpila dnu s týmto novým postojom prijatia, lásky a odpustenia voči otcovi, hádajte, čo sa stalo. On to cítil. Keď som k nemu bola milá, aj on bol ku mne milý. Môj otec nevedel veľa o tom ako milovať, ale vedel na lásku aspoň trochu reagovať. Ak by som bola vedela, že to bude mať takýto účinok, bola by som k nemu milšia už oveľa skôr. Počas môjho pobytu doma otec zašiel do obchodu svojho klienta a priniesol mi troje nových šiat, aby som si ich vyskúšala. Nikdy predtým nič také neurobil.
Keď som odchádzala preč, myslela som na to, ako Pán hovorí, aby sme si ctili otca i matku, aby sa nám darilo a dlho sme žili na zemi. Povedala som Pánovi: „Ty si ten, ktorý vymyslel, že ich máme ctiť, ukážeš mi ako to robiť?“ Pán mi začal ukazovať spôsoby ako im vyjadriť lásku.
Prvýkrát v živote som poďakovala Pánovi za svojho otca a mamu. Opäť prešiel nejaký čas a bude to znieť trochu melodramaticky, no skutočne sa to stalo. Raz som len tak sedela a pozerala do prázdna. Začala som myslieť na otca. Rozmýšľala som nad tým, že ak by otec zomrel a ja by som šla na jeho pohreb a videla tam jeho truhlu, ľutovala by som niečo? Pomyslela som si, že áno. Ľutovala by som, že som ho nikdy nepoprosila o odpustenie tých škaredých vecí, čo som urobila, keď som vyrastala.
Tak som sa v srdci rozhodla ísť domov a požiadať ho o odpustenie. Otec sa považoval za tvrdého právnika. Už len pomyslenie na to, že by som sa s ním mala rozprávať, mi naháňalo strach. Keď som si to predstavila, videla som samu seba ležiac tvárou k zemi, neschopnú zo seba vydať čo i len slovo.
Pri najbližšej návšteve rodičov som počkala na polčas futbalového zápasu, ktorý akurát dávali v televízii a povedala som: „Oci, veľa som premýšľala o svojom dospievaní, aká som bola nevďačná, nemilujúca a hnusná. Odpustíš mi?“ Nastalo ticho, otočil sa, pozrel na mňa so svojou typickou iskrou v oku a povedal: „Nie, ja si to nepamätám.“ Potom ale spomenul jednu. Vedela som, že bolo dôležité dostať od neho odpoveď a tak som povedala: „Odpustíš mi veci, ktoré si pamätáš?“ On povedal: „Áno.“ Hneď na to povedal: „Kam sa najbližšie chystáš?“ Nikdy pred tým sa ma na to neopýtal. Keď som odchádzala, vo dverách sa ma ešte opýtal: „Kedy prídeš najbližšie domov?“ Povedala som: „21. alebo 22. decembra.“ Z jeho úst zaznelo: „Vidíme sa 21.decembra.“
Jedného dňa mi mama zavolala a povedala: „Zlatko, tvoj otec našiel niečo v katalógu a spomenul si na teba. Sám ti to kúpil, zabalil a poslal kuriérom. Posiela ti prekvapenie.“ Nevedela som sa toho balíka dočkať. Nikdy predtým to neurobil. Keď konečne prišiel, vo vnútri ma čakal kávovar na dve šálky v hnedej cestovnej taške. Vedel, že mám rada kávu a že veľa cestujem. Ako som to tak držala v ruke, pomyslela som si: „Och, Pane, toto znamená oveľa viac ako len nejaký kávovar pre dve osoby. Toto je vzťah, ktorý si ty obnovil.“
Spomenula som si, že v čase, keď som sa na to vôbec necítila, som sa vôľou rozhodla zasiať svoje horčičné semienko viery do Božej pôdy a odpustiť svojmu otcovi. Verím, že keď nám niekto ublíži, potrebujeme sa opýtať samých seba, či je môj Boh väčší ako moje zranenie alebo či je moje zranenie väčšie ako môj Boh. To rozhodnutie je na nás.
V živote sa udeje veľmi veľa vecí, ktoré sú absolútne neospravedlniteľné. Neexistuje však nič, čo by sa nedalo odpustiť. Niekto raz povedal: Odpustiť znamená prepustiť väzňa a zistiť, že tým väzňom si bol ty.“ Otec ma nikdy nepožiadal o odpustenie. Boh to však žiadal odo mňa a zmenilo to celú situáciu.
Možno si myslíš: „Dobre Ney, no čo ak človek, ktorému potrebujem odpustiť, už zomrel?“ Mám pre teba dobrú správu. Boh nie je obmedzovaný časom. On je ten istý včera, dnes a naveky. Verím, že môžeš povedať Pánovi to, čo by si povedal danému človeku a Boh sa k tomu prizná.
V skratke, deje sa v tvojom živote niečo ťažké? Povzbudzujem ťa k tomu, aby si Boha chválil a ďakoval mu.
Preklínaš niekoho? Nech ti Pán dá milosť, aby si mu namiesto toho začal žehnať.
Si hlboko, ale skutočne hlboko zranený? Nech ti Pán dá milosť odpustiť. Tým, že tak urobíš, umožníš Bohu vstúpiť do toho, čo je zlé a jeho moc začne pracovať.
Vybratý úryvok z pripravovanej knihy z vydavateľstva WaterBrook Press. Copyright © 2004 Ney Bailey. Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tohto materiálu nesmie byť reprodukovaná alebo rozširovaná v žiadnej podobe alebo žiadnymi prostriedkami bez písomného súhlasu.
Ney Bailey je autorkou knihy Viera nie je pocit. Vydavateľstvo: WaterBrook Press.
